Málokomu sa pri cestovaní podarí vyraziť jedným smerom a vrátiť sa druhým. Martinovi sa kolečko okolo zemegule podarilo rovno na svojom biznis tripe, keď ho vyslali do Číny a následne do Mexika. Žiadna dovolenka to nebola, no zaujímavých postrehov má na rozdávanie, veď posúďte sami.
V minulosti, keď chcel cestovateľ prejsť okolo sveta, stratil pri tom pravú nohu, ľavé oko, tucet chlapov a svojho osobného papagája. Najhoršia vec, čo sa stala mne bola, že mi nefungovali slúchadlá obdŕžané v lietadle.
Keď som sa 24. júla vydával na cestu, v batohu som nemal ani konzervy, rybí tuk a ani psí záprah. Hlavnú časť mojej batožiny tvoril notebook. Nečudo. Bola to služobná cesta.
Destináciou bola najskôr Čína a neskôr sa k tomu pridalo aj Mexiko. Tak som si dovolil obletieť svet.
Nočný pohľad na kruhový objazd.
Napriek mojím predstavám, Čína nebola vojensky kontrolovaný, na červených ideológiách založený mocenský štát. Najbližšie k mocenskej šikane som sa dostal, keď som videl ako cestujúcemu na vnútroštátnom lete pri kontrole batožiny prikázali vybrať všetky nožíky z veľkého príborového setu.
Dom armády. Z druhej strany to bol náš hotel Hehe
Na moje veľké prekvapenie bolo v ChangChune – asi 7 miliónovom provinciálnom mestečku, vcelku čisto. Hlavné ulice boli široké a plné áut. Na prvý pohľad vyzerali veľké viadukty a nadjazdy tiahnuce sa ponad hlavy ľudí monumentálne, ale zblízka si človek všimol detaily, ktoré boli daňou za megalomanské projekty. Prechody pre chodcov často končili v trávnikoch, občas dokonca v plotoch.
Ríny z diaľnic ústili do kanálov, ale zjavne sa kupovali celoplošne, lebo na konci mali zahnuté “koleno” a vodu špliechali groteskne všade na okolo, len nie do odtokov, a čiary na cestách boli občas chaotické.
Po prudkých dažďoch vytrhávalo kanalizáciu.
Miestni šoféri si nad tým ale hlavu nelámali. Jazdili srdcom, a nie podľa nejakých pravidiel. Preto bolo na dennom poriadku, že jedno auto išlo v dvoch pruhoch, a hneď v zapätí sa do 5 pruhov na veľkom kruhovom objazde zmestilo 8 áut. Okrem semaforov sa v križovatkách nehladilo na nič. Bolo to ako hrať hru – ak šofér videl skulinku, kde sa zmestilo jeho auto, hneď tam bol. O bezpečnosť a poriadok sa staralo všadeprítomné trúbenie. Policajti nie, tí občas postávali pri križovatkách a autotetris si nevšímali. Na autostrádach bolo vidieť sústavné blikanie radarov. Bolo to tak silné a neustále, že človek nemohol v noci spať, pokiaľ si nezastrel. Šoféri si z toho ale vonkoncom nič nerobili. Načo aj, veď pokuty nechodili.
Changchungská Petržalka
Keďže v Číne náš šoferák neplatí, a musíte absolvovať autoškolu, aby ste dostali čínsky, boli sme odkázaní hlavne na vlastné nohy a taxíky. Každé malo svoje čaro. Šoféri nemali tendenciu zastavovať, ani čo i len pribrzdiť chodcom na prechode, čo som mal možnosť si overiť hneď na letisku. Počul som, že keď sa nedívate na autá a tvárite sa, že o nich neviete, a len tak vojdete na prechod, tak vám zastavia. Po tom, čo som zažil, by som o tom pochyboval. Miestni chodci tomu taktiež asi neverili. Je to zaujímavé, pretože ak Vás zrazia, tak uznajú, že prednosť ste mali vy.
Priemerne veľká križovatka.
Zo všetkých možných značiek a typov áut bol najpopulárnejším taxíkom VW Jetta. Ulice nimi boli doslova zaplavené. Cestovať taxíkom bolo prekvapivo príjemné. Ceny boli relatívne lacné, 7 juanov (0.8 e) na asi 3 km, pričom taxa začínala na 5 stúpala len pomaly, v každom taxíku bolo jasne viditeľné či má zapnutý taxameter a nemali problém dávať bločky. Nie, že by vám teda šofér rozumel, alebo mal aspoň základné vedomosti, kam by chcel turista v meste ísť. Na to bol ale ľahký trik – na recepcii hotela si vziať vizitku a nechať si na ňu napísať personálom, kam chcete ísť. Jedna karta odstránila jazykovú bariéru a vedeli ste ísť napr. do ZOO a potom aj späť. Teda do ZOO nie. Nejak sme nikomu nevedeli vysvetliť, že chceme ísť do ZOO. Ako som už písal, Changchun bolo malé 7 miliónové mestečko, a zaujímavé miesta tam boli asi tri, vrátane ZOO. Na hoteli nám zavolali dva taxíky a horko-ťažko sme jedného z taxikárov presvedčili, že ideme do ZOO. Ten druhý túto informáciu nevedel obsiahnuť, tak som mu len vysvetlil, nech ide za prvým taxíkom. Chvíľu naša stratégia fungovala. Lenže v šoférovi druhého taxíka sa prebudila závodnícka vášeň. Nemohol ostať v potupe za prvým taxíkom, musel ho dobehnúť. S pobavením som sledoval, ako prvý taxík dorovnal a začal ho obiehať. V zapätí sa stalo nevyhnutné – vodiaci taxík znenazdajky odbočil a my sme pokračovali rovno. Taxikár sa nechápavo pozeral za taxíkom a škrabal si hlavu. Spomalil a nenápadne na nás kukol, že či sme si to akože všimli. Po tom ako som sa dosmial, som mu začal opäť pracne vysvetľovať, že ideme do ZOO.
Sochy vytvorené z kríkov v mestskej ZOO
Ďalšou atrakciou Changchungu bol mestský park. Rozkladal sa v centre mesta a jeho stredu dominovalo veľké jazero s loďkami plávajúcimi po hladine a popod oblúkovité mostíky. Ako inak, všetko bolo úžasne preľudnené. Po svahoch okolo mali ľudia rozložené stany jeden na druhom, že sa medzi ne ani nedalo chodiť, celé rodinky sedeli v otvoroch stanov a v okolí, a chrúmali melóny. Číňania vôbec nemajú nejaký koncept osobného priestoru. Vedia stáť jeden na druhom, nalepia sa na vás v hocijakej, aj malej rade. Nad jazerom vo vzduchu sa vznášalo množstvo pestrofarebných šarkanov. Niektoré plachtili v úctyhodných výškach. Po brehu sa prechádzali zástupy ľudí s malými sieťkami, kúpenými v stánkoch, a snažili sa chytať rybičky, ktoré tam neboli.
Návštevníci parku chytajú rybičky.
Vo vode sa nik nekúpal, hoci bolo horko. Naším cieľom boli samozrejme loďky. Pred nasadnutím sme dostali krikľavé plávajúce vesty, ktoré sme si museli obliecť a poctivo uviazať. Akonáhle sme sa vzdialili ďalej od brehu, zvliekli sme vesty a chceli sa trochu pobaviť. Vzápätí sa ku nám prirútil čln pobrežnej stráže a už z diaľky megafónom hulákal, aby sme si ich obliekli naspäť.
Happy hour.
V Číne predsa len ešte stále je socializmus a ľudia musia mať prácu. To bolo aj dosť vidno, lebo mnoho ľudí malo prácu, ktorá vlastne ani nemusela byť. V hoteloch postávalo mnoho ľudí, ktorých jedinou činnosťou bolo usmievať sa a ukazovať cestu, ktorá bola často vcelku zjavná, alebo privolávať výťah. Častokrát ale túto činnosť vykonávali nedostatočne. Typickým príkladom bola obsluha v reštauráciách. Všade, kam sme prišli, sme boli okamžite atrakciou. Niekde sa radovali, inde keď videli, že chceme komunikovať anglicky, upadali do zúfalstva. Sadli sme si za stôl piati, a prišli šiesti čašníci, aby nás obslúžili. Porozdávali nám misky a poháre, ale mne misku zabudli rozdať. Každodennou procedúrou bolo, že sme si vybrali jedlo, ktoré sme chceli jesť, oni si všetko naťukali do mobilov, a potom, sa pýtali odznova, že čo sme to chceli. Taniere zvykli nosiť po jednom, a zažili sme aj najhoršieho čašníka, ktorý nevedel odniesť ani misu vody bez toho, aby nepooblieval stôl.
Najlepšia čínska polievka
Jedlo v Číne je vynikajúce. Alebo absolútne strašné, podľa toho, čo si vyberiete. Oplatí sa ísť väčšia skupinka, pretože si objednáte viac jedál, a potom si zo všetkých beriete paličkami do vlastnej misky. Nemôžete čakať pizze ani hamburgery, za to sa môžete pripraviť na úchvatne spracovanú bravčovinku, bôčik ktorý je tak upečený, že kožu ide ľahučko prepichnúť paličkami a celý ho tak pokrájať, rôzne hríby, nudlovú polievku a samozrejme ryžu. Medzi tie nebezpečné jedlá patrí Kimči, čo je tradičná kórejská kvasená kapusta, alebo záhadná zelená zelenina, ktorá chutí ako saponát a do jedál je pridávaná za účelom úplne zruinovať inak vynikajúce jedlo.
Upiecť si mäsko vlastnoručne je super, ale ak ste viacerí, tak sa moc nenajete.
Neobjednávajte si polievky a už vôbec nie také, čo vyzerajú ako vývar. Z pravidla sú suroviny v polievke len zohriate a nemajú moc chuť. Častokrát sú takmer úplne číre. Najväčším zážitkom bol vývar z kyslého uhorkového šalátu.
Čínska polievka. Dá si niekto nášup?
Oplatí sa chodiť každý deň inam, pretože reštaurácie sa veľmi rôznia v štýle podávania jedla. V mnohých si pečiete mäso a hríby sami, veľakrát pred vás položia jedlá so samotným ohrevom, vo vriacom oleji alebo vode a v rôznych iných prevedeniach. Päťčlenná skupina sa vedela najesť do sýta za slušných 300 juanov (40 €), vrátane aspoň dvoch rúnd piva.
O niečo horšie je to so samotnými návštevníkmi reštaurácií. Čínske stolovanie sa od nášho veľmi líši. Číňania radi grgajú a ešte viac sŕkajú a mľaskajú. Je to prejav toho, že im jedlo chutí. Nemajú zábrany hádzať zvyšky jedla len tak pod stôl, a aj v tej najlepšej reštaurácií si chlapík po dobrej večeri vyhrnie tričko a vyvalí bachor. Odporúčam sa vyhnúť spoločnej večeri, ak sa chcete najesť.
Zo služobky v Číne sme si chceli zobrať aj suveníry. Vyrazili sme preto na nákupy. Za 3 týždne sme sa naučili najdôležitejšie slová, ako napr. Pídio (pivo), ale všetko bolo jedno, slová sa môžete učiť koľko chcete, domorodec vám kvôli prízvuku nebude nič rozumieť. Preto je fajn, že majú systém, ktorým vedia na jednej ruke narátať do desať.
Čínske gestá číslic od 1 do 10.
Naším prvým artiklom bol, samozrejme, tvrdý alkohol. Na výber bol od výmyslu sveta, od najlacnejších po tie najdrahšie. Väčším problémom bolo, že išlo o ten istý typ, Baijiu, vyrábaný z obilia alebo ryže a chutil neuveriteľne príšerne. Cena oblečenia, napriek očakávaniam, bola porovnateľná s našimi obchodmi. Nakoniec sme nakúpili rôzne druhy čaju, malé kanvičky a aj celé čajové sady. Pri nakupovaní treba vždy zjednávať cenu, bola to veľká sranda.
V našom hoteli varili vlastné pivo nemeckého typu, a boli naň veľmi hrdí. Bolo strašné.
Ďalšou zaujímavosťou v Číne je Internet. Je oproti naším zvykom dosť osirelí – nefungujú rôzne stránky ako Facebook a služby Google, alebo iné služby s nimi spolupracujúce. To znamená že nešlo vyhľadávanie google, mapy, mail, ale napríklad ani veci ako captcha takže ste všeličo nestiahli, či google play. Presadol som na Edge a Bing. Ďalšou nepríjemnosťou je, že stránky sa Vás snažia lokalizovať a automaticky zobrazia obsah v Čínštine. Potom treba veľa nervov, aby ste v niečom takom dokázali prepnúť späť na angličtinu.
Po troch týždňoch sme sa dozvedeli, že nás treba v Mexiku. Zaklapol som notebook, pritiahol si čínske kraťasy a vyrazili sme na letisko. Nelúčil som sa smutne s Čínou – viem, že sa sem ešte vrátim.
Obytné bloky sú obohnané sieťou reštaurácií.
Pri výbere reštaurácie sme mali jednoduchú stratégiu: Čím viac lampiónov, tým lepšia reštika.
Kvôli tomuto bôčiku sa budem musieť do Číny ešte vrátiť.
V reštauráciách spravidla neponúkali zákusky. Najbližšie sme sa dostali ku narezanému ananásu plnenému syrom a kečupom.
Miestny kutil demonštruje BOZP.
Keby ste náhodou zabudli.
“Pracujem ako manažér, mám pobočku s vlastnou kanceláriou v centre.”
Takto v práci kuchtím program.
Ľadové pivo. Ak niekto viete, kde sa u nás čapuje, dajte vedieť.
Pokračovanie Martinovej cesty už čoskoro… 😉
